Sting nepotreboval robiť veľkolepú šou, úplne stačil jeho hlas...

Má šesťdesiatsedem rokov, no energiu tridsiatnika. Keď začne spievať, poslucháč buď stratí reč alebo sa mu na tvári okamžite objaví blažený úsmev. Legendárny britský hudobník a spevák Sting spolu so svojou kapelou v nedeľu 30. júna predviedol v Bratislave takmer dvojhodinový, vskutku nezabudnuteľný koncert bez jediného zaváhania a falošného tónu. A na to, aby si získal a rozospieval celý Zimný štadión Ondreja Nepelu mu stačilo len pár sekúnd. Publikum roztancoval aj rozcítil a zožal ovácie, aké tam ani zďaleka nemávajú hokejisti počas zápasov.

Predkrmom pred hlavným chodom večera bola štvorčlenná formácia Wild Front z Anglicka. Ako to však pri predkapelách býva zvykom, ich zvuk býva horší a tiež slabší než ten, čo má headliner. Tentoraz nešlo o výnimku. Bolo vidno, že indierockeri si vystúpenie naplno užívali, no energia, ktorá bola na pódiu tam aj zostala a bohužiaľ sa príliš nepreniesla na divákov. V publiku dominovali najmä znudené pohľady a zívanie. Vytvárali sa aj otravné skupinky ľudí baviacich sa skutočne nahlas, akoby si pomýlili miesto, čím bez akýchkoľvek výčitiek svedomia kazili zážitok ostatným, čo si prišli užívať hudbu bez ohľadu na to, kto práve hrá.

Pravdou však je, že pol hodinový set mladých Britov bol až na pár svetlých momentov pomerne rozpačitý a občas skutočne nudný. Potenciál v nich rozhodne je, no majú ešte čo vylepšovať. Počas prestávky sa štadión výrazne zapĺňal a presne o pol deviatej, podľa plánu, sa začal koncert, na ktorý už každý netrpezlivo čakal. Stinga ľudia vrúcne privítali a keď zaspieval prvé tóny nestarnúceho, no mierne upraveného hitu Message In A Bottle, už mal každého v hrsti. Jeho prenikavý hlas v spojení s nezameniteľnou charizmou dostal každého do tranzu.

Treťou skladbou v poradí bol ďalší megahit Englishman In New York, pri ktorej Sting nechal viac krát spievať iba publikum. V setliste nechýbali ani komornejšie a atmosferickejšie diela ako Shape of My Heart, Fields Of Gold, Wrapped Around Your Finger či Desert Rose. Viacero kapiel dnes využíva počas vystúpenia projekciu ako niečo naviac, a tiež pri koncertoch s podobnou účasťou bývajú po stranách obrazovky. Sting nemal ani jedno. Nepotreboval, aby z každej strany chŕlil oheň, ani lasery vytvárajúce majestátne obrazce. Aj tak predviedol plnohodnotný koncert, ktorý si jednoducho musel užiť každý rovnako, nehľadiac na to, na akom mieste sa nachádzal a z akej diaľky hudobníkov videl. Zvuk mal totiž fantastický a za zmienku stojí aj síce minimalistická, ale zato účinná, hra so svetlami.

Britská legenda nechala vyniknúť v správnej miere aj svojich kolegov na pódiu. Či už šlo o klávesáka, bubeníka, oboch gitaristov alebo vokalistov skvele dopĺňajúcich hlavnú hviezdu večera. Krásne farbisté harmonické dvojhlasy boli absolútnym balzamom na dušu. Po hudobnej stránke tak skutočne niet čo vytknúť. Cítili to aj ľudia na štadióne. V závere setu sa počas skladby Every Breath You Take aj tí, čo mali lístky na sedenie postavili a unisono spievali chytľavý refrén. I keď hudobníci práve po tomto kúsku odišli z pódia, nie nadlho. Až ohlušujúci piskot, potlesk a krik ich takmer ihneď vrátil späť. A keďže vedeli, že jeden prídavok nenásytnému davu nebude stačiť, zahrali rovno tri – King of Pain, Next to You a Fragile, pričom pri poslednej Sting vystriedal basgitaru za akustickú gitaru a postaral sa o emotívny záver večera.

(c) Pravda by Martin Adam Pavlík